Láska z baru - 1.kapitola

30. prosince 2012 v 13:57 | Dada


"Zase tu je plno," povedala som si znudene v duchu, keď som vošla do zafajčeného klubu, v ktorom som pracovala.
Na začiatok by som sa mala predstaviť. Volám sa Danka, no volávajú ma aj Dada alebo Dad. Mám 18 rokov a v Londýne žijem už dva roky. Presťahovala som sa tu zo Slovenska. Určite sa pýtate čo tu robím a prečo som sem prišla už v šestnástich. Mala som tam všetko po čom dievča v mojom veku túži. Rodinu, domov, tých najlepších kamarátov pod Slnkom. Môj priateľ, teraz už expriateľ, využil to, že moji rodičia sú dosť bohatí. Mesačne som dostávala po dvetisíc eur a keďže som z toho neminula ani polovicu, tak som si šetrila. Jemu som o všetkom hovorila a to sa mi vypomstilo. Presvedčil ma, aby som s ním odišla na pár dni do Anglicka. Súhlasila som. Bolo nám dobre, teda aspoň som si to myslela. Po týždni mi zmizla polovica peňazí, čo som so sebou mala a on zdrhol. Ostala som celkom sama vo veľkom meste. Mohla som sa vrátiť domov, ale hanbila som sa ukázať rodičom na oči. Tak som si našla malý byt v centre Londýna a prácu v bare. Musím uznať, že mi to vynáša celkom dobre. Pár krát som už bola na Slovensku. Otec ma finančne podporuje no mamka je zdesená. Chce aby som sa vrátila naspäť. Ale teraz to tu už neopustím. Mám tu skvelú partiu. Je mi tu jednoducho dobre. So starými kamarátmi zo Slovenska som v pravidelnom kontakte.
"Dada, choď sa rýchlo zložiť a makaj! Dnes to tu je hlava na hlave... ou a aby som nezabudla šéfka ťa chce vidieť," kričala mi do ucha Melany, lebo pri tom hluku sa normálne rozprávať nedá.
"Šéfka? A čo môže chcieť?" opýtala som sa jej.
"To ja neviem, ale je pekne nervózna, tak si prosím ťa pohni, nech ťa nevyhodí," súrila ma. Vbehla som do spoločnej šatne pre zamestnancov. Zhodila so seba vetrovku a kabelku a šla "na koberec".
Pred dverami som sa nadýchla a zaklopala.
"Ďalej!" počula som z vnútra. Opatrne som vošla dnu a zatvorila som. Pristúpila som bližšie k stolu.
"Prepáčte, že vyrušujem, ale Melany mi hovorila, že ma chcete vidieť. Tak som tu," sklonila som hlavu.
"Áno. Posaď sa Danka," pousmiala sa. To sa málokedy vidí.
"Ďakujem," sadla som si.
"Takže, nebudem behať okolo horúcej kaše. Dnes večer budeš v klube spievať."
"Čo-o?" nechápala som.
"Ako dobre vieš, dnes mala spievať Marry, ale volala mi, že sa ospravedlňuje, ale nečakane ochorela. Počula som, že celkom dobre spievaš, tak sa prosím ťa, dnes ukáž. Potrebujeme, aby ju dnes večer niekto zaskočil," pozrela na mňa vážne.
"No ja neviem. Ja som ešte nikdy pred nikým nespievala, nie to ešte pred toľkými ľuďmi, čo sú v klube," pozerala som na ňu a dúfala, že to nemyslí vážne. Jej pohľad však naznačoval opak.
"Tak to dnes bude tvoja premiéra. Nič sa ti nestane, aspoň to skús. Zaspievaš pár pesničiek a môžeš sa vrátiť k obsluhe," hovorila kľudne. Nič sa mi nestane? Veď ja tam umriem. OMG, to bude trapas. Od hanby sa asi prepadnem pod zem.
"Fajn, tak ja to skúsim," súhlasila som nakoniec. Usmiala som sa a odišla. Klub už bol úplne plný, ale bolo mi to fuk. Sadla som si k baru, hlavu položila o pult a rozdýchavala svoju smrť, ktorá nastane o pár minút.
"Zlatko, neseď tu tak... potrebujú ťa na pľaci," ozval sa ku mne Thomas. Bol barman a od prvého dňa čo tu pracujem bol aj môj najlepší kamarát v Anglicku. Dvihla som hlavu smerom k nemu a sklesnuto som na neho pozrela.
"Čo sa ti stalo? Počul som, že si bola u šéfky, hádam ťa nevyhodila," opýtal sa ma. Popritom miešal nejaký nápoj, asi mojito.
"Nie, neboj sa. Marry nepríde. Ochorela a ja mám spievať za ňu," všimla som si ako sa usmial.
"A to kvôli tomu tu sedíš ako kôpka nešťastia? Veď spievať vieš," upokojoval ma.
"Hej, ale ešte nikdy som nespievala na verejnosti."
"Neboj sa, ty to dáš. Verím ti," usmial sa.
"Nerada ruším váš rozhovor, ale Dada, choď prosím ťa obslúžiť stôl číslo šesť," vyrušila nás Melany. "Dnes sa nemôžeme flákať. Je tu vážne plno."
"Hmm... už idem," neochotne som sa postavila. Vzala som si pero a malý zápisník, do ktorého som si zapisovala objednávky. Nepozerala som sa, kto je pri tom stole. Len som sa vliekla. Nohy som ťahala za sebou. Thomas mi síce zlepšil náladu, ale vážne sa mi nič nechcelo.
"Dobrý večer, čo si dáte?" opýtala som sa. Hlavu som mala sklonenú. Poyerala som na zápisník a pero, ktoré som držala v ruke. Bolo tam už pár objednávok, no všetko som ich vyškrtala. Boli zo včera. Čakala som asi minútu na odpoveď, no nikto sa mi neozval.Zodvihla som hlavu, aby som sa konečne pozrela kto predo mnou sedí.

Autorka: Dada
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lili Lili | 30. prosince 2012 v 14:15 | Reagovat

peknééé :) chcela by som pokračovanie :)

2 blogctvrteholky blogctvrteholky | 30. prosince 2012 v 17:33 | Reagovat

hezké, doufám, že budou další díly :-)

3 Drobec Drobec | 30. prosince 2012 v 19:32 | Reagovat

Brutik :) Píš ďalej

4 Katka Katka | 31. prosince 2012 v 10:48 | Reagovat

Makaj :D píš pokračovanie už sa neviem dočkať :-) :-*

5 Zuzka Zuzka | 31. prosince 2012 v 11:47 | Reagovat

Pékne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama